Spomienky Šaľanov: Fotograf Ladislav Zach a príbeh jedného obrazu

Tento príbeh mi vždy príde na um vždy, keď niekde vidím reprodukciu slávneho Rembrandtovho obrazu Hodina anatómie doktora Tulpa. Takýto obraz mal v dome aj pán Ladislav Zach.

Ktorý Šaľan, starší ako 50 rokov, by si nepamätal fotoateliér Ladislava Zacha? Kto nemá doma fotografie s tým istým pozadím, tými istými rekvizitami? Snáď všetci máme doma svadobné fotografie s mramorovaným pozadím – drapériou, detské fotografie s rovnakým hojdacím koňom.

Kedykoľvek, keď sa pozriem na nejakú staršiu ateliérovú fotku, hneď viem, že bola robená v ateliéri pána Zacha. Ak ma informácie neklamú, bol prvým školeným fotografom v Šali. Prišiel z Moravy a usadil sa tu. Bol typom, ktorý nesedel žiadnemu režimu. Všetci sme ho poznali ako dobrého človeka, milého k dospelým aj deťom. A predsa neustále priťahoval problémy, politicky nikdy „nesedel”. A preto si svoje aj „odsedel”.

Človeka, ktorý mi túto dobovú historku o šalianskom fotografovi vyrozprával, som dobre poznala a nemám dôvod mu neveriť.

Súrodenci Szabovci, dôstojní občania Šale, odfotení v Zachovom ateliéri. (cca rok 1960)

Predstavte si päťdesiate roky minulého storočia. Na jednej strane oslavné a budovateľské chorály, chválospevy a piesne na adresu KSČ a na druhej strane násilné zoštátňovanie súkromného majetku, zaraďovanie jednotlivcov do poslušného davu…  Napríklad aj pod hrozbou, že ak nepodpíšete, vaše dieťa nebude ďalej študovať na vysokej škole. Bolo aj pár statočných, ktorí sa za žiadnu cenu nechceli vzdať svojej viery v demokratické ideály. A tak prišli na rad nezákonné metódy, ktoré boli priam hrôzostrašné. K nim patrilo, okrem iného, vytváranie falošných dôkazov, ktoré mali očierniť  a zlikvidovať odporcov KSČ. Takže eštebáci „vynašli“ novodobých Judášov, platených agentov ŠtB. Špiceľ sa samozrejme našiel, zvlášť, keď mu i samotná neľudská éra žičila. Kto by ale za špicľa považoval dedinského, malomestského lekára, ku ktorému má každý dôveru?

Z titulu svojho povolania sa lekár dostane do každého príbytku, do každého domu. Navyše tento mal v sebe čosi, čo mu umožňovalo vzbudzovať nielen u pacientov dôveru. A debaty sa dozaista točili aj okolo iných tém, než je medicína.  Stretnutie pána Zacha s lekárom sa skončilo katastrofálne. Keď sa jedného dňa z rána objavila v Šali čierna „šesťstotrojka“ a z nej vystúpili čudní páni v kožených kabátoch s vyhrnutými  goliermi a v typických klobúkoch na hlavách, zlovestná predtucha sa naplnila. Dom i  fotoateliér pána Zacha eštebáci prešťúrali do posledného klinca a údajne našli aj dôkazy takzvanej protištátnej činnosti. V procese odsúdil súdny senát Ladislava Zacha na dlhé roky ťažkého väzenia.

Pri rozhodnutiach o výške trestu – pokiaľ išlo o hlavnú osobu procesu, sa nešlo pod 25 rokov. Nerozhodovala súdna moc ale bezpečnostné päťky – komisie ministerstva národnej bezpečnosti a štátnej bezpečnosti. A celkový počet politických trestov sa vyšplhal do výšky 171 168, čo predstavovalo 83 000 rokov väzenia. Najčastejšie boli procesy vedené z dôvodu velezrady (10-15 rokov väzenia alebo trest smrti), poburovania, opustenia republiky (1-5 rokov väzenia), ohrozenia republiky a iných činov hospodárskeho alebo iného charakteru.

Keď sa pán Zach vrátil z väzenia s podlomeným zdravím, našiel len prázdny dom. Jeho majetok bol buď zhabaný štátom alebo vyrabovaný. Tak sa aj reprodukcia slávneho obrazu Hodina anatómie doktora Tulpa ocitla v pracovni primára v nemocnici v Šali na jednom oddelení. Raz, po rokoch pri káve sa pán Zach rozprával o období perzekúcie. Vždy túžil vedieť, kto ho vlastne udal. Vtedy padla otázka, komu ukazoval svoju zbierku zlatých mincí, či to náhodou nebol doktor XY? Až vtedy šalianskemu fotografovi svitlo.

Žiaľ, tento prípad bol len jeden z tisícok podobných príbehov, ktoré sa odohrávali v päťdesiatych rokoch minulého storočia v našej krajine, v mene LEPŠÍCH ZAJTRAJŠKOV…

Autor: Eva Kaiserová

Foto: archív

Zanechajte komentár

avatar
  Odber  
Upozornite ma na