Na Slovensku hral futbal súťažne pár mesiacov, potom skončil. Taliansky futbalista Simone Gambini popisuje pozitívne aj negatívne skúsenosti, ktoré zažil v 7. lige.
Komunikoval rukami a úsmevom
Simoneho manželka je z Dlhej nad Váhom. Potom, ako si našiel prácu na Slovensku, opustil Taliansko a s rodinou sa presťahoval práve do tejto dedinky. Keď si chodil zahrať rekreačne futbal, všimlo si ho vedenie futbalového klubu v Dlhej. Hneď na začiatku ho tam prekvapila jedna vec. „Veľmi som bol prekvapený, ako každý hráč hrá z lásky k futbalu. Slovensky aj maďarsky hovoriaci hráči bojujú za rovnaký klub, držia spolu bez rozdielu, len pre vášeň k lopte,“ rozpráva Gambini.
Napriek tomu, že je Talian, kabína ho ihneď prijala za svojho. „Takmer nikto nehovoril po anglicky, takže som sa snažil komunikovať rukami a úsmevom. Najlepší spôsob, ako „hovoriť“ so spoluhráčmi, bol na ihrisku. Niečo som rozumel maďarsky, niečo slovensky, ale spoločná radosť po góle alebo po zápase bol najlepší spôsob komunikácie.“
Prehrávali, no oslavovali
Ako samotný futbalista priznáva, žiadne extra zvyky ho v kabíne Dlhej nezaskočili. Jednu vec však predsa len zažil prvýkrát.
„Čo som nikdy predtým nevidel, bolo pivo a jedlo po každom domácom zápase. Aj keď sme boli poslední v tabuľke, vždy tu bolo veľa ľudí, ktorí sa na nás chodili pozerať a povzbudzovali nás. Aj keď sme prehrávali, vždy sa našlo niečo na oslavovanie,“ spomína na príjemné chvíle.
Našli sa však aj tie, na ktoré nebude spomínať v dobrom. Sú to dôvody, pre ktoré v klube skončil. „Čo je horšie a to som si uvedomil v tejto lige, je to, že tu je stále tá najhlúpejšia vec na svete: rasizmus. Samozrejme, nie všade a nie od každého, ale útočili na mňa v niektorých zápasoch preto, lebo som Talian. Útoky prichádzali od ľudí na ihrisku aj mimo neho. V jednom zápase na ihrisku OFK Žihárec na mňa kričali, že som „ko*ot Talian“. Chcel som prestať hrať, aj rozhodca to počul. Najhoršie bolo, že na konci zápasu neurobil nič. Prišiel som za ním do kabíny, pretože asistent rozhodcu vedel po anglicky, no aj tak neurobili nič. Toto je to, čo nebudem nikdy akceptovať. Stále milujem futbal, ale nie takto. Preto som prestal hrať. Moja dcéra sa nemôže prísť pozerať na svojho otca a počúvať také veci. Rodina sledovala ten zápas, povedal som žene, nech zoberie deti domov. Mám dve malé dcéry a nebol to pekný pohľad,“ rozpráva Gambini, ktorý podľa štatistík dostupných na internete nebol na ihrisku až takým neviniatkom. Odohraných má 658 minút (vyše 7 zápasov), počas ktorých nazbieral okrem dvoch gólov aj dve žlté a dve červené karty.
Slovenčina? Komplikovaný jazyk
Napriek skúsenostiam, ktoré Talian zažil na futbalovom ihrisku, na Slovensko či Dlhú nad Váhom nezanevrel a chce tu s rodinou zostať žiť. „Mám tu veľa priateľov, mnohí z nich sú Slováci aj Maďari. Rasizmus som zažil len vo futbale. V spoločnosti sa cítim pohodlne, v dedine ma každý pozná, lebo Dlhá nad Váhom je veľmi malá. Učím sa po slovensky, pretože chcem vedieť komunikovať s každým, ale zaberie mi to čas. Slovenčina je komplikovaný jazyk,“ dodal na záver Simone Gambini.
Autor: Peter Odráška
zdroj foto: archív
