Jozef Syrový a slávna éra vodného motorizmu v Šali. Pre nás, ktorí sme to zažívali ako deti, to bola trojica Syrový-Hrušovský-Vanek, keď som sa však stretol nedávno s dvomi z nich, vyviedli ma z hlbokého omylu: „Keď to tak zrátame, tak nás bolo 10-15 v Šali,“ hovorí a prekvapuje ma Jozef Syrový. Vymenováva ľudí, ktorých (prípadne ich potomkov) poznám aj dnes, netušil som však, že aj oni si sadali do labilných člnov vyrobených na kolene z tenkej leteckej dyhy a vybavených motormi, ktoré ich hnali po Váhu aj 120-kilometrovými rýchlosťami… „Robila to tu hromada ľudí, v podstate sme si mohli sami urobiť vlastné preteky a bolo by nás dosť,“ dopĺňa svojho kolegu Jaroslav Vanek.
Tento text vznikol pre tlačené vydanie Slova Šaľanov v roku 2021 a uverejňujeme ho ako spomienku na nedávno zosnulého Jozefa Syrového, najúspešnejšieho šalianskeho pretekára v motorových člnoch. Česť jeho pamiatke.
Začínali rekreačne
Nič z toho by sa nedialo, nebyť lodenice – dusláckeho rekreačného zariadenia na brehu Váhu. „Boli tam výletné člny s pákovými motormi, neskôr pribudol bazén,“ hovorí Jozef Syrový o dobe niekedy v polovici 60. rokov minulého storočia. Šaľania tam chodili tráviť voľné chvíle, vznikala komunita vodákov. Podnet na organizovanie sa a podporu vodného motorizmu dal vraj vtedajší pracovník výstavby v Dusle Jozef Zsoldos. „Mal tam maringotku, kde aj prespával. Ja som tam chodil ako mladý tráviť čas a on mi hovorieval: „Jožo, však tu sú také skvelé podmienky na motorové športy, prečo nezaložíte oddiel vodného motorizmu?“ On bol totiž aj slovenským funkcionárom vodného motorizmu, neskôr odišiel robiť do Slovnaftu,“ spomína Syrový. „A my sme sa toho chytili s Fricom Sedlárom a Karolom Némethom. Založil sa teda najprv „turistický“ oddiel s výletnými motorovými člnmi. Prišiel Juraj Kružlík s člnom s motorom z Wartburga, pridal sa Zolo Vitko so svojím člnom. Prichádzali ľudia a každý si vyrobil čo mal – priniesol motor z motocykla, Trabanta, Wartburga a člny sa vyrábali tam, svojpomocne. Prvé lacné lodné motory, ktoré sa dali zohnať, boli Moskva Víchor.“
Smer k športovému využitiu to nabralo, keď bol vďaka Štefanovi Serenčéšovi založený oddiel vodného motorizmu pri TJ Slovan Duslo Šaľa.
Pretekárske člny
Prvé preteky absolvoval Jozef Syrový v roku 1969 v Bratislave na Dunaji – na Rally Danubien a skončil hneď tretí. Išlo o vytrvalostné preteky z Bratislavy do Štúrova. „Mal som čln Mollinari a v ňom štyri bandasky benzínu na celú cestu – boli sériovo spojené a ja som prepínal odkiaľ sa čerpal benzín. Muselo mi stačiť tých 80 litrov benzínu,“ spomína.
„Treba brať do úvahy, že išlo o rekreačné motory na výletné člny, ktoré boli upravené,“ spomína Jaroslav Vanek. „Taký Wartburg mal normálne 50 koní, my sme to upravovali na 120 koní. Vyrábali sa druhé hlavy, kanály sa upravovali, karburátory.“
A ako sa stal bežný „vodák“ pretekárom? Jednoducho. Stačilo sa stať členom klubu, mať papiere na čln a absolvovať lekársku prehliadku.
O tom, kedy sa začalo riadne pretekať na Váhu v Šali sa spomienky rozchádzajú, každopádne prvé šalianske záznamy vo výsledkovej histórii Jozefa Syrového sú už z rokov 1972 a 1974. Obaja bývalí pretekári sa však zhodli, že pravidelné súťaže Šaľa zažívala od polovice sedemdesiatych rokov.
„Na začiatku sme mali motory víchre a to nás každý bil ako psov,“ spomína si Jozef Syrový. „Bratislavčania a ostatní už mali motory Crescent – a ja som im raz povedal: „Chlapci, my keď sa dostaneme k motorom, ako máte vy, už nevyhráte…“ A tak aj bolo. My sme boli výborní v konštrukciách člnov, vo výrobe a úpravách vrtúľ.“
Pretekajúci mechanici
„Vy ste vlastne boli strojári – mechanici, ktorí pretekali,“ hovorím im s úsmevom. A Jaroslav Vanek prikyvuje a dopĺňa: „… a tiež stolári a vlastne všetko ostatné.“ Na to vyberá Jozef Syrový s úsmevom fotku, na ktorej je nástup klubov pred pretekmi: „Pozrite sa, všetci v pekných teplákoch a dresoch a Šaľania? Pozrite, ako vyzerajú – ako prasce…“ hovorí so smiechom narážajúc na montérkové oblečenie šalianskeho tímu a na to, že všetci boli zababraní od oleja.
Spomínam si na halu na lodenici v tých rokoch – smrdelo to tam nielen olejom, ale aj voňalo čerstvo opracovaným drevom. „Jožko prvý doniesol Ziminove plány – ruskú konštrukciu lodí, a potom už každý z nás staval a kadečo vylepšoval,“ spomína si Jaroslav Vanek.
„Pri stavbe lode rozhodoval motor, ktorým ste sa zaradili do určitej triedy, a potom k tomu bolo treba dodržať príslušné rozmery lode – dĺžku, šírku výšku,“ ozrejmuje Syrový. „A na základe skúseností z predošlého roka ste potom konštrukciu upravovali – ubrali alebo pridali centimetre, upravili plaváky, spoilery. A ďalšia vec bola úprava vrtule.“ Bežne kúpenú vrtuľu motora doladili fachmani tak, aby bola o 5-8 km rýchlejšia.
Celé je to veda – váha člna, obrátky vrtule, hydrodynamika pod vodou, aerodynamika nad vodou, výkon motora, váha pretekára, sklon člna, vietor a počasie… To všetko museli brať do úvahy ak chceli vyhrávať.
Šaľania mali šťastie, že mali priestory na lodenici. Tu bol k dispozícii sústruh, veľká stojanová vŕtačka, zváračka – všetko, čo potrebovali na výrobu člnov a prerobenie sériových motorov. Tie dostali od Dusla, všetko ostatné už bolo na nich. „Dali mi jeden štandardný motor a povedali: „Dúfame, že budeš reprezentovať Československo…“ Na jeseň som začal makať a v máji som mal hotový čln,“ hovorí Syrový. Špeciálne vodovzdorné preglejky si kupovali za vlastné. Pritom Jozef Syrový vlastne ani nebol zamestnancom Dusla, takže niektorým ľuďom aj jeho výhody vadili. „Keby som bol nejaký outsider a nevyhrával by som, tak by som nič nedostával. Keď ale videli tie úspechy, museli to akceptovať. V priebehu troch rokov som s Dusláckym motorom dosahoval tie najvyššie úspechy, všimli si ma a dostal som „štátny“ motor od UV ČSTV. Tak som sa stal aj reprezentantom Československa. A zas som musel byť na špici, aby to vydržalo.“
Šaľa malá – všetko brala…
V roku 1978 získal Jozef Syrový titul majstra športu – a ten sa dával po štyroch víťazstvách majstra Československa. Svoje celkom prvé víťazstvo si pripísal v roku 1974 v Trenčíne, Majstrom ČSSR sa stal prvýkrát v Bratislave v roku 1975. Vlastne od roku 1974 v jeho výsledkovej listine iné ako 1. a 2. miesta nie sú… Aj Jaroslav Vanek bol majstrom Československa v kategórii SD a v kategórii R1 bol viacnásobným majstrom Slovenska a pripísal si aj ďalšie medailové umiestnenia.
„Všetci Šaľania mali vo svojich kategóriách úspechy, postupne išli do vyšších tried, ja jediný som ostal verný od začiatku do konca 500-kám,“ hovorí Jozef Syrový a na moju doplňujúcu otázku, že prečo, odpovedá: „Bolo to pre mňa najjednoduchšie a bol som v tom už zbehlý…“ Doplnil ho ešte Jaroslav Vanek: „… a nemal vo svojej kategórii konkurenciu. On to mal všetko tak vymakané a zladené, že naňho nikto nemal.“
A že aká úspešná v tej dobe bola motoristická Šaľa? Obaja bývalí pretekári si spomenuli na vtedajšie známe porekadlo v kruhoch vodných motoristov: „Šaľa malá – všetko brala…“
Pre Jozefa Syrového to malo aj ďalší efekt: „Víťaznú loď chcel po sezóne kúpiť každý, hlavne Maďari boli takí. Aj keď bola „dochrámaná“, povedali: „… nevadí, aká je, ale je víťazná!“ Keď som ju predal povedzme za 5 000 korún, mal som na ďalší čln – letecká preglejka stála 2 500, k tomu laminát a všetko ostatné, plus celá zima roboty…“
Pohľad z člna na vodnú stenu
Mimochodom, nepredstavujte si, že v tých člnoch bolo nejaké kreslo, pedále, volant a podobne. „Ja som v člne kľačal na nádrži,“ hovorí Jozef Syrový. Jaroslav Vanek jazdil aj v takých, kde sa ležalo na boku a s hlavou dopredu. To bol iný adrenalín…
Predstavujete si to ako preteky formule? Zabudnite! „Keď ste vy išli napríklad 80 km/h a ten pred vami tiež, prúd vody z vrtule za ním do vás v podstate narážal 160-kou a to už je sila,“ približuje pocity pretekára v motorovom člne Syrový. V takejto situácii predbiehať bolo umenie. Spätné zrkadlá nemali, nevideli, čo sa dialo za nimi, len pri otáčaní na bóji museli kontrolovať ľavú stranu. Ten čo išiel z vnútra mal totiž prednosť. „To je tak, že keď to odštartuje, ten prvý vidí, možno prví dvaja – traja, ale ostatní už iba vodnú triešť. A nezabrzdíte,“ dopĺňa Vanek. „Keď som začal jazdiť v silnejšej triede, pichol sa predo mňa zrazu pretekár, a to bola rana akoby do mňa vystrelil z brokovnice…“
Bezpečnosť preglejkovej škrupiny…
Obaja pretekári sa zhodli, že ich manželky im to síce tolerovali, ale nadšené neboli. A nechodili ani na preteky. „Technická komisia maximálne skontrolovala či má pretekár vestu a na ruke „trhačku“ (keď vyletíte z člna, aby sa vypol motor),“ hovorí Jozef Syrový. „Keď som mal prvý katamaran, malo to tie špice a technický komisár mi nechcel dovoliť jazdiť. Tak som nasadil tenisové loptičky na špičky člnu a bolo to OK.“ A keď sa vrátime k tomu, že člny si stavali sami z leteckej preglejky na drevenom skelete, máte asi aj predstavu o bezpečnosti takého člnu. „Čln samotný chcel každý mať čo najľahší,“ dopĺňa Jaroslav Vanek.
„Záležalo to dosť aj od počasia a vody,“ hovorí Jozef Syrový. „Človek vbehol pod most a vlna ho vyhodila do vzduchu, alebo keď ho podfúkol silný vietor… Havárií bolo dosť, zrátal som si, že na pretekoch, kde som sa ja zúčastnil, bolo dokopy sedem mŕtvych. Ja som vyletel asi trikrát, nás to pochytalo tiež, ale sme mali šťastie. Druhí ho také nemali.“
Nevyhlo sa to ani Jaroslavovi Vanekovi: „Ja som mal pätnásť havárií – trinásťkrát som vyletel do vzduchu a dvakrát som mal bočné saltá. Boli takí – vysypal sa a hneď po ňom prešiel druhý za ním. Iba triesky lietali.“
Aj v Šali sa vraj udialo niekoľko nehôd, dva-trikrát musela pretekára odvážať sanitka. „Stalo sa, že pretekár na „papuči“ (typ konštrukcie člna. Pozn. red.) sa točil pri moste a vybehol do kríkov na brehu. Krv z neho tiekla ako ho niesli do sanitky. Museli sme tiež čakať, keď pustia z priehrady vodu, inak sa dalo vybehnúť na plytčinu v strede Váhu.“
Zažili vraj aj haváriu českej herečky. „Pamätáš sa, ako tá česká herečka podbehla pod čln?“ nadhodil tému Jaroslav Vanek. „Natáčali film s názvom Za každého počasia. A ju posadili do pretekárskeho člna – pritom tam mohli dať hocikoho, veď mala prilbu… Asi pri tretej otočke v člne pridala plyn a vbehla maďarskému pretekárovi do cesty. On cez ňu prešiel v plnej rýchlosti, triesky lietali, každý zrazu zamrzol, všetci mysleli, že je po nej. Po chvíli sa zdvihla prilba a ona bola OK. No museli ju odniesť, lebo ani chodiť nevedela.“
Podľa Jozefa Syrového jazdili najnebezpečnejšie Rusi. „Keď sme sa raz pýtali jedného Rusa, prečo neuberie niekedy, či sa chce zabiť, povedal, že ak nevyhrá, nabudúce sa do reprezentácie nedostane. Oni mali všetko k dispozícii, ale nútili ich vyhrávať.“
Kapitalizmus a socializmus
Ten šport vyzerá z dnešného pohľadu skôr kapitalisticky. Veď aj pohľad na tie člny to evokoval – namaľované a polepené reklamami… „Crescent – to som mal na člne meno výrobcu motorov. Potom som mával nápis Syhacat – čo bola skratka „Syrový – hydro-aerodynamický – catamaran“ – to už bola naša vlastná konštrukcia lode. Na lodi som mal ešte aj reklamu Duslo a za tú som dostal životnú poistku – 800 alebo 1 200 korún to vtedy bolo,“ hovorí Jozef Syrový.
„Čo my, to vy ste kapitalisti,“ hovorili im vraj Nemci, keď počuli, v akých podmienkach Šaľania robia svoje člny. Vďaka vtedajšej podpore Dusla. „To bolo ale aj tak, že do 1. mája sme museli mať člny hotové – vyrobené, namaľované, polepené reklamami a išlo sa do prvomájového sprievodu,“ povedal k tomu Jaroslav Vanek.
A či nebol v tej dobe nikto, kto by na takom člne chcel ujsť na západ? Ako hovorí Jaroslav Vanek, režim si to uvedomoval: „Vždy, keď sme pretekali v Bratislave, tak na rozprave pred súťažou nás všetkých varovali – bola tam mapa, kde nám ukázali – potiaľto môžete ísť. Ak pôjdete ďalej, pohraničná stráž bez varovania strieľa.“ A doplnil ho Jozef Syrový: „Tá hranica bola pri Devíne, keby človeku preplo a podržal by plyn o chvíľu dlhšie, o pár minút by bol v Hainburgu…“
So socializmom súvisia aj dve historky Jozefa Syrového. Prvá je vážnejšia a mohla preňho skončiť veľmi zle. Viezol totiž na riadidlách bicykla drevený špic pre svoj práve skladaný čln a bolo to akurát v deň, keď Šaľou prechádzali okupačné tanky v roku 1968. Zvláštna konštrukcia na predku bicykla vzbudila pozornosť tanku a chýbalo iba málo, aby situácia neskončila zle pre budúceho šalianskeho majstra športu.
Veselším príbehom je to, že prilbu, ktorú si tiež svojpomocne vyrábali laminovaním, si vyrábal tak, že použil Stalinovu bustu. V pivnici vtedajšieho MsNV, dnes budovy okresného úradu, bola vraj halda Stalinov a niektoré boli presne veľkosti jeho hlavy. A tak na ňu nasadil vyrábanú prilbu a laminoval…
Koniec v roku 1992 v Šali
História vodného motorizmu v Šali sa vraj začala rúcať už v roku 1988. Keď Jozef Syrový končil kariéru pomaly ich už vytláčali z dielní na lodenici. Posledné šalianske preteky v roku 1992 už neorganizoval šaliansky klub, ale Bratislavčania so šalianskou pomocou.
Jozef Syrový po skončení pretekania využil svoje schopnosti a ďalšie roky vyrábal jachty – katamarany vlastnej konštrukcie. Jaroslav Vanek zasa patril k nestorom šalianskeho lietania na motorovom padáku. V deväťdesiatych rokoch lietal nad Šaľou.
Ak sa ich spýtate, či je šanca, že by sa v Šali na Váhu objavili opäť rýchle člny, pokrútia hlavou. Ľudia sa už podľa nich pre takéto veci nenadchnú. Je do toho potrebné investovať peniaze, kopec času a vlastnú tvrdú prácu. A to sa už vraj dnes veľmi nenosí.
A keď už si myslíte, že sú to zatrpknutí starí páni, ktorí už iba spomínajú na zašlú slávu, zrazu z nich vypadne, že kdesi sa dodnes schádzajú starí pretekári a znova pretekajú ako veteráni… Kategória FV 500 sú závodné klzáky s cenovo dostupnými motormi značky Víchor, nazývaná tiež kategóriou Veterán.
A hneď nato sa Jaroslav Vanek prizná, že vo svojej garáži už pracuje na novej lodi. „Dal som sa na to, lebo toto funguje opäť ako kedysi – čo dokážete sami na člne spraviť, tak jazdíte. A to ma na tom chytilo, povedal som si, že to znova vyskúšam. Síce som z toho za tridsať rokov vypadol, takže som sa prerátal a tento rok si už nezajazdím. Čln síce bude hotový, ale motor ešte bude treba spraviť. Nechcem tam ísť šaškovať bez vyladeného motora,“ dopĺňa Jaroslav Vanek a človek si hneď povie, že na svet sa predsa len dá pozerať aj s nádejou. Hlavne, keď vidíte, že na šalianske vážske vlny sa opäť vracajú aj deti v kajakoch a kanoe…
Text: Ivan Aľakša
Fotografie: archív J. Syrového, J. Vaneka a redakcia SŠ
