S trénerstvom začínal pri mame, dnes pôsobí v ruskom Rostove. Hádzanársky tréner Tomáš Hlavatý robí zároveň asistenta v ruskej ženskej reprezentácii, s ktorou bol aj na olympiáde.
Čo sa dočítate v rozhovore?
- Aký je život v Rusku, kde momentálne Tomáš Hlavatý žije.
- V čom sa líši jeho pôsobenie v Rusku od toho na Slovensku?
- Aké zážitky má z východnej krajiny?
- Ako zvláda dlhé trasy na zápasy?
- Ako hodnotí pôsobenie na Olympiáde?
- Niečo s osobného života s jeho partnerkou, hádzanárkou, ktorá pôsobí v Nórsku.
S hádzanou ste začínali pri svojej mame, proti ktorej ste sa neskôr ako tréner postavili v dorasteneckom zápase Šale proti Michalovciam. Pamätáte si na ten zápas?
Myslím, že sme v tom zápase boli lepší a od začiatku bolo jasné, že vyhráme. Nebolo to až také divoké derby, že by sme sa v ňom bili či niečo podobné. Nieslo sa to v dobrej atmosfére, bol to pre mňa príjemný zážitok, myslím, že mama na to spomína rovnako.
Dáva vám dnes mama rady v trénerskej kariére?
Povedal by som to tak, že určite sa rozprávame o hádzanej. Mama ide opäť trénovať, prevezme Šurany. Teraz som v podstate ja viac v hádzanárskom trende, takže často sa ona pýta mňa a dávam jej rady. Debata o hádzanej medzi nami funguje, a keďže sa teraz vracia do trénerského diania, o to je debata intenzívnejšia.
Momentálne trénujete a žijete v Rusku. V čom sa život v tejto krajine líši od života na Slovensku či v Česku?
Rusko je sebestačné a vie o tom. Život v Rusku nie je jednoduchý pre domácich ľudí. Je veľmi veľký rozdiel medzi bohatými a chudobnými a stredná vrstva je veľmi malá. Pre mňa je život tam náročnejší preto, lebo rodina a kamaráti sú ďaleko, tréner je tam však v prvom rade preto, aby pracoval. Krajinu už mám trochu pochodenú, takže viem, ako to tam funguje.
Čo by som spomenul pri Rusku, je, že je všetko veľké. Rusi sa snažia robiť všetko vo veľkom, vidím to aj na Rostove. Keď sa Rusom niečo nepáči, neopravujú to, ale radšej vedľa toho postavia niečo nové. V tom sa odráža ich mentalita, ktorá hovorí: „My máme veľa a nie je problém.“ Toto považujem za rozdiel medzi Ruskom a ostatnými krajinami v Európe.
A akí sú Rusi?
Jeden zo základných charakteristických znakov Rusov je, že sú uzavretí. Keď počujú niekoho rozprávať po anglicky, ako keby si začali dávať väčší pozor. Preto som sa naučil po rusky, lebo iný jazyk je v Rostove prakticky nepoužiteľný. Zaujímavé je, že keď Rusi rozprávajú o motivačných veciach, často používajú vojnovú tematiku. Víťazstvo v druhej svetovej vojne je pre nich veľmi dôležité. Mentalita Rusov je nastavená tak, že keď s nimi niekto chce pracovať, musí ich postaviť do radu, vysvetliť im, čo a ako od nich chce a oni idú za tým.
Máte nejaké špecifické zážitky z Ruska?
Rusi sú niekedy nezodpovední. Išiel som v kruhovom objazde, predo mnou v strede objazdu zastavilo auto, chlapík dal výstražné znamenie a jednoducho vystúpil. Jazdiť v Rostove nie je sranda. Keď som tam prišiel, prvý rok som nemal auto a tešil som sa tomu. Potom mi povedali, že musím jazdiť, tak som z toho chvíľu bol nešťastný, lebo to tam je naozaj divoké, všetko to trúbenie, blinkre krížom-krážom doľava či doprava. Na ceste platí, že väčšie auto berie a ide.
V pití vodky zrejme s Rusmi nemôžete súťažiť. Ochutnali ste typický ruský alkohol?
Tvrdý alkohol často nepijem, avšak pochopiteľne obísť vodku v Rusku nie je šanca. Stretol som sa s človekom, ktorý sa ma opýtal, či si dám s ním vodku. Keď som povedal, že áno, priniesol mi ju v trojdecovom pohári. Povedal som mu, že sa asi zbláznil, lebo keby to vypijem, ťahal by ma domov za nohu. Mám jedného kolegu, ktorého som sa po zápase spýtal, či ho môžem pozvať na pohárik. Povedal mi: Tomáš, ja s tebou nemôžem piť, lebo to by si musel fľašu kúpiť.
Cestovanie v Rusku na zápasy k súperom znamená zakaždým stovky kilometrov. Ako to zvládate?
Dá sa na to zvyknúť, ale je to únavné. Nie je to zrejme možné robiť päť či desať rokov, teda pre ľudí, ktorí na tom nie sú ako Rusi, ktorí takto odmalička vyrastajú. Najbližší súper, ku ktorému cestujeme, je od nás vzdialený tristo kilometrov, to je jeden z dvoch súperov, ku ktorým jazdíme autobusom. K ostatným lietame, prevažne s prestupom v Moskve, lebo priame lety do miest nie sú.
Presuny k súperom trvajú minimálne sedem hodín, na každý zápas u súpera letíme o deň skôr. Keď sa mi teraz niekto sťažuje, že musí ísť cez celé Slovensko do Košíc, je to pre mňa vtipné, lebo ja keď niekam v Rusku chcem ísť, väčšinou musím ísť lietadlom.
Okrem pôsobenia v Rostove pôsobíte aj v ruskej reprezentácii, s ktorou ste boli aj na olympiáde. Ako vyzerali opatrenia v Tokiu?
Museli sme nosiť rúška, a to aj počas prechádzky na ulici. V obrovskej jedálni sa stretávalo veľké množstvo športovcov, nechýbala dezinfekcia a rukavice, sedelo sa v boxoch, kde boli jednotliví ľudia od seba oddelení.
Ako sa vám spalo na kartónových posteliach?
Olympijská dedina bola veľmi pekne urobená, boli to novopostavené domy. Organizátori to s posteľami vyriešili šikovne, zrejme si povedali, že predsa nebudú vyhadzovať toľko dreva a postavili to z kartónov. Matrace na nich však boli vysoko kvalitné, ruskí volejbalisti sa vôbec nesťažovali a to sú dvojmetroví chlapi. Bez problémov sa vyspali.
Vašou partnerkou je Jana Knedlíková, česká hádzanárka, ktorá pôsobí v Nórsku. Ako ste sa spoznali a ako fungujete v posledných mesiacoch?
Spoznali sme sa v Prahe, keď som trénoval v Slavii. Nie je to najšťastnejšie riešenie a nebolo to jednoduché. Neskôr sme boli spolu v Maďarsku v Györi. Keď som odišiel do Ruska, rozdelili sme sa. Bojujeme, ako vieme. Keď je možnosť, snažíme sa nájsť spôsob, ako byť spolu, aby to všetko fungovalo. Mne je jednoduchšie letieť za Jankou, z Nórska je náročnejšie vycestovať kvôli opatreniam. Keďže som bol pozitívne testovaný na covid v Nórsku, môj vstup do tejto krajiny je jednoduchší, ako keby mala priateľka cestovať do Ruska a vybavovať víza. Janka hrá v dobrom klube, je hádzanársky spokojná a ja ju podporujem. Cítime, že už sa blíži obdobie, keď chceme byť bližšie k sebe. (smiech)
Hlavatého trénerské angažmány:
Šaľa, Michalovce, Partizánske, Slavia Praha, juniorská reprezentácia Česka, Mosonmagyaróvár, Györ, Rostov na Done, reprezentácia Ruska
Peter Odráška
Foto: archív Hlavatého, HC Rostov Don
