Pôvodom je Šaľan a je považovaný za jedného z najlepších intervenčných rádiológov a kapacitu európskeho formátu. MUDr. Ivan Vulev, PhD., MPH, je riaditeľom Centra intervenčnej neurorádiológie a endovaskulárnej liečby (CINRE) a na konci januára bol nominovaný na prestížnu cenu Krištáľové krídlo v oblasti medicíny a vedy.
Čo sa dočítate v tomto rozhovore:
- Prečo sa Ivan Vulev rozhodol stať lekárom?
- V čom spočíva jeho práca intervenčného radiológa?
- Aké sú podľa neho podmienky v zdravotníctve na Slovensku?
- Čo stálo za jeho odchodom z Národného ústavu srdcovo-cievnych chorôb?
- Koľko životov zachránil počas svojej kariéry?
V Šali ste navštevovali gymnázium, v Bratislave ste potom absolvovali LF UK. K medicíne ste mali blízko asi už v rodine, mali ste svoje smerovanie „predurčené“ alebo sa to konkretizovalo až na škole?
Na svoje šalianske gymnaziálne časy mám veľmi pekné spomienky, to gymnázium malo skvelú úroveň. Maturoval som v čase „nežnej” a dosť veľkých celospoločenských zmien, takže to bolo ešte celé veľmi hektické a veselé. A také spomienky ostávajú. Nad ďalším smerovaním som veľmi neváhal, vyrastal som v medicínskom prostredí a keď máte o niečom dostatok informácií, sú v zásade len dve možnosti, čierna alebo biela, vybral som si bielu. 🙂
Ste „intervenčný rádiológ,“ ak tomu správne rozumiem, vlastne operujete na diaľku – akoby ste ovládali počítačovú hru, v ktorej však nie je k dispozícii viacero životov. Dá sa to tak popísať?
Tak s takýmto prirovnaním som sa ešte nestretol, ale v zásade sa na to môžeme pozerať aj takto. Okrem toho, že ide o život, hlavný rozdiel je v tom, že problémy, ktoré operujete, sú reálne, operácia sa odohráva hlboko v tele, kam sa dostávate pomocou mikroinštrumentária cez dierku na koži a v cieve.
Samotné ošetrenie problému v tele kontrolujete na monitore nejakou zobrazovacou technológiou, najčastejšie röntgenom. Operácia teda vlastne prebieha na monitore, na tele nevidno nič.
Špecializujete sa najmä na poruchy cievneho systému, mozgové a srdcové príhody, operujete teda cievy v tele. Čo vás primälo zamerať sa na túto oblasť medicíny? Čím vás pritiahli práve tieto problémy ľudí?
Medicína robí míľové kroky vďaka novým technológiám, nie sú to len nové materiálové, ale aj počítačové technológie, ktoré úplne zmenili a ďalej menia diagnostiku a liečbu všetkých chorôb. Kardiovaskulárne ochorenia majú obrovskú prevalenciu, patria medzi tzv. civilizačné choroby a práve nové technológie tu otvorili za posledných 20 rokov nové možnosti liečby úplne dramaticky.
Liečba tu je mimoriadne cielená, smeruje do maximálnej miniinvazivity, k skracovaniu hospitalizácie a vyznačuje sa vysokou mierou bezpečnosti. Intervenčná medicína je všeobecne vo svete považovaná za najinovatívnejšiu medicínsku špecializáciu vôbec.
Ste vraj jedným z najlepších intervenčných rádiológov a európskou kapacitou. Zaslúžili ste sa o vznik odboru intervenčnej rádiológie u nás. Pred vaším pôsobením bolo treba pacientov „úplne otvoriť“, či sa tieto problémy predtým u nás ani nedali operovať?
Áno, mnohé choroby sa dali riešiť len chirurgicky, alebo sa ani neoperovali. Intervenčná rádiológia je ale relatívne mladá špecializácia aj vo svete, začala sa pomaly rozvíjať v 80. rokoch a jej boom nastal v 90. rokoch. U nás bol ten posun asi 10-ročný oproti západným krajinám, súviselo to hlavne s technologickým zaostávaním.
Chýbali tu predovšetkým vysokovýkonné najnovšie röntgeny, potrebné pre intervenčnú medicínu. V polovici a koncom 90. rokov sa pomaly začalo rozvíjať technologické zázemie už aj u nás, samozrejme, čo-to som pochodil a pooperoval aj po svete a videl som, kam sa to všetko uberá. No a vtedy som sa rozhodol, čomu sa chcem definitívne venovať ďalej.
Ste spoluzakladateľom Spoločnosti kardiovaskulárnej a intervenčnej rádiológie pri Slovenskej lekárskej spoločnosti, získali ste prestížne ocenenie Európskej spoločnosti pre kardiovaskulárnu a intervenčnú rádiológiu (CIRSE), máte oprávnenie používať za menom skratku FCIRSE („Fellow of CIRSE“). Takých ľudí asi nechodí veľa po svete a u nás asi už vôbec nie…
Európska spoločnosť intervenčnej rádiológie CIRSE má asi 7 000 členov. Spomedzi svojich členov má aj niekoľko desiatok priekopníkov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj tejto modernej medicínskej špecializácie – im je touto spoločnosťou priznaný takýto titul za menom. V podstate to znamená niečo ako čestný člen odbornej spoločnosti CIRSE.
Intervenční rádiológovia sa dnes už subšpecializujú na miniinvazívnu liečbu okrem kardiovaskulárnych a neurovaskulárnych ochorení aj na iné oblasti, veľkú budúcnosť má napríklad intervenčná rádiológia v onkológii. Teda hlavne vpravovanie liečiv priamo do nádorov, kde táto liečba dokáže byť mimoriadne účinná svojou presnosťou a silou zásahu, a zároveň veľmi šetrná pre zvyšok organizmu. Tu budeme vidieť veľké pokroky v blízkej budúcnosti.
Hovorilo sa o vás, keď ste odišli spolu s viacerými zdravotníkmi z oddelenia diagnostickej a intervenčnej rádiológie Národného ústavu srdcovo-cievnych chorôb. Teraz pôsobíte ako medicínsky riaditeľ Centra intervenčnej neurorádiológie a endovaskulárnej liečby (CINRE). Prešli ste teda do súkromnej sféry, je to o peniazoch, podmienkach na prácu, či technickom vybavení? Je to v slovenskom zdravotníctve ozaj tak zlé, ako sa to zdá aj navonok?
Žiadna tragédia, vo svete bežná vec, odišiel som z pozície prednostu nielen ja, ale aj celý tím intervenčnej rádiológie so svojim klinickým zázemím. Dnes má CINRE, nemocnica a centrum, kde pôsobíme, 160 zamestnancov a 60 lôžok. Chceli sme sa ďalej rozvíjať, zavádzať nové liečebné postupy a inovácie v intervenčnej liečbe, pomáhať a rozvíjať sa ďalej na úrovni doby. To technologické zaostávanie bolo už neúnosné, jeden starý röntgen a staré CT, aj ten röntgen nakoniec úplne zlyhal.
V čase, keď endovaskulárna liečba mozgových príhod hýbe svetom, sme mali k dispozícii jedno lôžko pre neurointervencie, aj to bez neurologického zázemia. Čo k tomu dodať… V intervenčnej medicíne vývoj nepostojí, v tejto medicíne ste buď na pulze dňa, alebo idete von za hranice, iná možnosť nie je.
Odišli sme ako tím pracovať do podmienok, kde môžeme urobiť maximum pre našich pacientov a v podmienkach na úrovni 21. storočia. Pre pacientov sa ale nič lepšie stať nemohlo, im sa celkom citeľne zvýšila dostupnosť tej najmodernejšej a najinovatívnejšej liečby kardiovaskulárnych a neurovaskulárnych ochorení, a to je veľmi dobrá správa pre slovenské zdravotníctvo a špeciálne pre pacientov.
Sledovali ste dianie, keď v Šali zanikla nemocnica? Myslíte si, že mesto ako Šaľa potrebuje vlastnú nemocnicu, alebo majú pravdu tí, ktorí sú za menší počet, no kvalitnejších zariadení (dostupnosť nemocnice v Galante)?
Nemám v rukách potrebné dáta, aby som to tu lokálne vedel zodpovedne posúdiť, samozrejme, ako Šaľan to prvoplánovo nepociťujem ako správne. V tej nemocnici som sa narodil a ako stredoškolákovi mi v nej chirurgovia zachránili život.
Na druhej strane štruktúra a sieť nemocníc z hlbokého socializmu korešpondovala vývoju medicíny u nás v danom období pred 50 rokmi. Kľúčové boli lôžkové normatívy a pacienti sa do veľkej miery pozorovali, resp. ukladali aj na pozorovania.
Dnes vás ambulantne „preženú” cez zobrazovaciu diagnostiku, pripoja sa k tomu labáky, diagnózu máte na svete a chcete sa dostať do rúk pokiaľ možno čo najväčšieho špecialistu. Nároky na plošné pokrytie lôžkami sa úplne zmenili spolu s veľkým vývojom v medicíne v posledných dekádach. To výrazne mení nároky na skladbu, typ lôžok, rozmiestnenie a zameranie nemocníc v súčasnosti.
Mozgová príhoda a infarkt myokardu sú na Slovensku hlavnou príčinou úmrtí. Podľa Európskej komisie u nás pritom každých 45 minút zomrie na tieto ochorenia jeden človek vo veku do 70 rokov zbytočne. Podľa Európskej komisie u nás umrie ročne 11 tisíc ľudí zbytočne, teda by ich bolo možné zachrániť. Pozeráte sa v tomto smere na budúcnosť u nás optimisticky?
Všetko je to o dostupnosti liečby a tá sa za posledných 10 rokov nezmenila. Pred 10 rokmi vzniklo neštátne kardiocentrum v Nitre a odvtedy nepribudlo u nás žiadne pracovisko na liečbu akútneho infarktu, na ktorý umiera polovica národa.
Zoberte si ako sa zmenil váš mobil za posledných 10 rokov. No ale takto dramaticky sa zmenili aj naše možnosti liečby. Len samotná Praha, pre porovnanie, má viac kardiocentier ako celé Slovensko spolu. Okrem toho v liečbe cievnej mozgovej príhody nastali v posledných rokoch zásadné zmeny a nové štúdie nám otvorili aj možnosti veľmi účinnej liečby.
Toto všetko by malo viesť k oveľa rýchlejšiemu nárastu dostupnosti miniinvazívnej liečby, než aký sa deje. Po 10 rokoch teda pribudli u nás v CINRE nové lôžka a špičkové technologické zázemie pre liečbu týchto smrteľných akútnych stavov, ale je to stále málo a je potrebné, aby takých centier bolo viac.
Máte vy osobne prehľad, koľko životov ste zachránili – predĺžili vy?
Mám za sebou cez 10-tisíc operácií, keďže v intervenčnej medicíne často operujeme akútne stavy, počet tých bezprostredne zachránených životov bude pár tisíc.
Koncom januára ste boli nominovaný na prestížnu cenu Krištáľové krídlo za rok 2018 v kategórii Medicína a veda. Toto ocenenie je každý rok udeľované osobnostiam Slovenska, ktoré dosiahli vo svojom odvetví mimoriadny úspech. Máte ešte nejaké ciele, ktoré vidíte ako nesplnené vo svojom odbore?
Mňa moja práca baví a napĺňa, nerobím ju pre žiadne ocenenia ani si v nej nekladiem špeciálne ciele. Je to pre mňa skôr vedľajší účinok, ktorý takáto namáhavá, ale veľmi humánna práca so sebou prináša.
Čo by ste poradili pacientom, aby neboli na konci odkázaní na vaše zručnosti? Klasicky: nepiť, nefajčiť a športovať? Či máte iné odporúčania?
O spôsoboch a cestách za zdravou životosprávou bolo už popísané a povedané všetko, dôležité je dokázať eliminovať negatívne emócie a stres, ten je veľmi nepriaznivým faktorom, ktorý sa podpisuje na našom zdraví. Ale ani to som nepovedal nič nové, len som chcel zdôrazniť veľké rezervy, ktoré tu máme a iba to, že sa treba snažiť byť šťastný 🙂
Zhováral sa: Ivan Aľakša
Foto: autor článku
