V rubrike Šikovné ruky píšeme o umelcoch, ktorým kreativita určite nechýba. Vyspovedali sme aj redaktorku Zuzanu Ferenčákovú za slobodna Ondruškovú. Popri investigatívnej práci novinárky v televízii Markíza sa od malička venuje výtvarnému umeniu, ktoré je pre ňu únikom z reality. V jej obrazoch si nájde každý niečo iné.
Vyštudovali ste výtvarný smer, v akom veku sa začala budovať vaša láska k umeniu?
Moja láska k umeniu sa zrejme začala už v útlom veku, prakticky odkedy som vedela udržať ceruzku v ruke. Moji rodičia spomínajú, ako som mojej babičke niekoľkokrát pomaľovala steny, samozrejme, v tichosti a bez dozoru. Neskôr som siahla aj na maminu varechu, nakreslila som jej tvár. Asi sa mi zdalo, že je málo farebná, preto ma neskôr naši prihlásili na základnú umeleckú školu, ktorú som navštevovala od 2. ročníka základnej školy. Perfektné základy mi dala pani učiteľka Andrušková.
Zaradili by ste sa medzi bežných umelcov alebo sa snažíte tvoriť obrazy, v ktorých musí človek hľadať význam?
Na začiatku štúdia na strednej umeleckej škole sme denne maľovali či kreslili najmä reálne veci – postavy, zátišia, drapérie. Lebo sme to museli dostať, takpovediac, „do oka“ – je to výtvarný základ, aby ste sa mohli posunúť ďalej. Preto si teraz nesmierne vážim to, čo som sa tam naučila a môžem sa zameriavať na vlastnú tvorbu. Mám rada, keď každý človek vidí v mojich obrazoch čosi iné. Je to veľmi príjemné a často o nich diskutujeme. Vidia tam aj to, čo ja nie.
Ako kreatívna duša určite nezaostávate ani v iných výtvarných činnostiach, čomu inému sa okrem maľovania obrazov venujete vo svojom voľnom čase?
Milujem prácu s kvetmi. Môj manžel ich zase neznáša vyhadzovať, keď zvädnú. Rada z nich vytváram vlastné kytice, kombinujem. Vtedy som šťastná. Raz som kvôli tomu skoro zmeškala obrad Danicky Nejedlej (vtedy ešte Kleinovej), práve jej som totiž pripravovala svadobnú výzdobu. Dve hodiny pred sobášom som sa spamätala, že sa musím ísť prezliecť, lebo to nestihnem. Skrátka, keď mám umeleckú chvíľku, čas ide mimo mňa. Kedysi som tkala koberce a robila paličkovanú čipku. Mamina ma s babičkou viedli zase k štrikovaniu či vyšívaniu. Predpokladám, že sa k tomu všetkému ešte vrátim.
Mali ste možnosť vystavovať svoje diela verejnosti?
Prvú „výstavu“ som mala spolu so spolužiakmi z VŠ, keď sme obhajovali diplomové práce. Bolo to v priestoroch slovenského rozhlasu. Po obhajobách za nami prišli priatelia i rodina. Neskôr sme zase s kolegami z Markízy vymysleli „kreatívny večer“. Ja som tam vystavila zopár diel, Michael Szatmáry nás rozosmial stand up-om a Soňa Cipínová spievala. Uzavretá spoločnosť, iba kolegovia a rodičia. Vtedy sa mnohí z nich prvýkrát dozvedeli, že maľujem. Je nás medzi novinármi viac umeleckých duší.
Čo je podľa vás v umení najviac dôležité? Podľa čoho sa riadite pri tvorbe vy?
Pre mňa je to o neskonalom pocite šťastia. Keď maľujem, absolútne vypínam. A keďže v práci sa venujem najmä krimi témam, robím reportáže z vrážd, mafiánskeho prostredia, toto je pre mňa istým spôsobom ventil. Jedno bez druhého by nešlo. Moje obrazy sú farebné, priam kričia, žiadne „temno“ tam nenájdete. Dopĺňam to slovenským ľudovým ornamentom, ktorý je mojou srdcovkou.
Máte talent a radosť z umenia, prečo ste sa rozhodli pracovať ako novinár?
Po strednej škole som študovala na Pedagogickej fakulte UK odbory slovenský jazyk a literatúra a výtvarná výchova. Približne dva roky po ukončení štúdia som začala pracovať v Novom čase. Vždy ma to ťahalo k písaniu – už na základnej škole som začala písať scenár k divadelnej hre. Ale neviem, kde skončil. Keď som bola na pohovore v denníku, viac sa začala využívať infografika, ktorá výrazne pomáhala čitateľom pochopiť aj zložité témy. Šéf mi vtedy vravel, že cit pre umenie u mňa „zabral“ a vzali ma. Vždy sa u mňa prelínali obe tieto vášne. A to je práve na práci redaktora perfektné. V Markíze som 11 rokov, a tiež využívam písanie aj cit pre obraz pri strihaní reportáží či spolutvorbe televíznej grafiky.
Vediete zaujímavý život a ako novinár sa stretávate s mnohými ľuďmi, je pre vás vaša práca určitým zdrojom inšpirácie?
Ako vravím, jedno bez druhého by nešlo. Aj keď obe – práca i maľovanie – majú veľa spoločného, hoci to na prvý pohľad tak nevyzerá. Aj pri maľovaní musíte rozmýšľať, čo kam dáte, akú farbu použijete, kde namaľujte aký ornament, je to podobné ako keď skladáte kvalitnú reportáž. Takže áno, práca je zdrojom inšpirácie pre maľovanie, ale aj opačne – keď strihám reportáž, zábery tam len tak lárom-fárom dať na seba nemôžem… asi by ste z tej reportáže veľa nemali. Niečo by vás rušilo, ale nevedeli by ste čo.
V práci sa markízačka venuje krimi témam.
Prestížna nominácia
Zuzana za svoju prácu tento rok dostala nomináciu na prestížne ocenenie Slovenka roka 2019. Jedenásty ročník čitateľskej ankety Slovenka roka tak bude pre Šaľanov o niečo významnejší. Tento rok je v kategórii Médiá a komunikácia nominovaná aj naša šikovná Šalianka. Hlasovať za ňu môžete aj vy, všetky dôležité informácie nájdete na slovenkaroka.sk. Hlasovať sa dá do 3. mája 2019 do 10.00 hod.
Autor: Michaela Harabišová
Foto: Archív Zuzany Ferenčákovej
