Mladá 24-ročná Šalianka Monika Farkašová si plní svoje sny v New Yorku. Rodená Šalianka strávila väčšinu svojho života v našom meste, vďaka marketingu a nebojácnej povahe sa dostala do Ameriky. Porozprávala nám zaujímavosti o sebe, o živote v New Yorku a čo na jej veľký výlet hovoria rodičia.
Si kreatívna duša, ako by si teda opísala samú seba ty, aby naši čitatelia mali možnosť si ťa predstaviť ako človeka?
Ľudia ma volajú Monči. Nikdy nenosím dáždnik, často ani ponožky, čo v decembri býva ťažké. Veci rozdeľujem na páči sa mi/nepáči sa mi, vďaka čomu je môj život jednoduchší. Páči sa mi, napríklad sarkazmus, reklama, sarkastická reklama, potom dlho nič, sem-tam jóga, káva v obrovských množstvách a kamoši tiež celkom ujdú. Nepáči sa mi ľudská závisť a nutella na pizze. Počas týždňa sa dokážem štyrikrát nadchnúť, dvakrát vyhorieť, a znova sa motivovať. Ale inak som asi celkom normálny mladý človek, bez akýchkoľvek nadprirodzených schopností, ktorý sa snaží využiť 24 hodín z dňa naplno. Momentálne žijem v meste, ktoré vraj nikdy nespí, zamilovala som sa tu do jazzu, nočných výhľadov, Washington Square Parku, a každodenných situácií.
Marketing je odbor, ktorý sa teší obľube, čo presvedčilo teba, aby si si podala prihlášku do Trnavy a ako vnímaš toto obdobie v živote?
Vždy som chcela robiť niečo kreatívne, no človek musí mať určitú sebareflexiu a ja som si jednoducho uvedomila, že na VŠMU nemám. Pamätám si, ako som protestovala voči vysokej škole v Trnave, nezdala sa mi dosť dobrá, no s odstupom času musím uznať že FMK bolo to najlepšie, čo sa mi v tom čase prihodilo. Večných kritikov momentálne asi nepoteším, no FMK dá študentovi všetko, čo potrebuje: slobodu (aby si uvedomil, kým chce skutočne byť), motiváciu (zmeniť sa, budovať, pracovať na sebe), čas (získať prax už počas školy).
Všetko je však o šťastí, my sme sa so spolužiakmi našli, už v 3. ročníku sme dali dokopy prvú univerzitnú reklamku, organizovali sme UCM NIGHT RUN pre ľudí z celého Slovenska, benefičný volejbalový turnaj na pomoc Ukrajine, do toho sme (menej usilovne) študovali a študentský život sme teda tiež nezanedbávali. Práve vďaka tomuto sme skončili školu s červeným diplomom, známosťami v radoch pedagógov, doktorandov aj ďalších študentov a skúsenosťami, ktoré nás vyšvihli do reklamného sveta. Stále si však myslím, že na to, čo robím, človek školu nepotrebuje. Je však istou výhodou, pekným bonusom. Digitálny svet sa vyvíja takou rýchlosťou, že sa veci musím učiť denne aj po piatich rokoch štúdia.
Už počas školy si pracovala pre jednu z najlepších slovenských marketingových agentúr, nevidela si svoju budúcnosť práve tam? Veľa študentov sa tam túži dostať.
V študentských radoch sú približne tri či štyri firmy, do ktorých sa študenti túžia dostať a je pravda, že Zaraguza, kde som začala, bola aj je jednou z nich. Prvé roky na výške som sa učila o Mišovi Pastierovi (pozn. jeden z najtalentovanejších ľudí v slovenskej reklame) a na štvrtý rok som s ním mala možnosť pracovať v jeho reklamke. Bolo to úžasné, ale aj veľa stresu, driny a sĺz. Reklama je tvrdý biznis, človek pracuje odkedy musí, dokedy musí, bez výnimky. Na druhej strane je v nej taká voľnosť, že nikomu nepríde čudné, ak prídete do práce o pol 11, alebo strávite dve pracovné hodinky venčením psa.
Z agentúry som neodišla preto, že by sa mi tam nepáčilo, iba som cítila, že sa ešte potrebujem učiť a New York mi prišiel ako správne miesto. Svoju budúcnosť stále vidím v Zaraguze, len ešte neprišiel ten správny čas. 🙂 Je pravda, že sa tam chce dostať veľa študentov. Z môjho pohľadu dnešným študentom chýba pokora a zároveň odvaha. Všetko chcú mať hneď, myslia si, že sú najlepší, a zároveň nie sú ochotní robiť prácu navyše či dokonca zadarmo. Slovenská reklama nie je veľká, všetci sa poznáme a ak je človek zanietený, pracovitý, ľudia si ho ľahko zapamätajú. Mladí by sa nemali báť stážovať. Nemyslím tým variť kávu marketingovému riaditeľovi, no reálne si to prísť vyskúšať na pár hodín denne do agentúr, start-upov, kde ľudí nemotivujú primárne peniaze, ale ešte stále nejaká tá kreativita a sny.
Momentálne žiješ vo veľkom jablku, ako sa mladé dievča zo Šale dostalo do mesta, ktoré nikdy nespí? Kto ti na tejto ceste pomáhal?
Žila som pravú šaliansku klasiku: 8-ročné gymnázium, ZUŠka, bicyklovanie na násype, cigánska pečienka na prvého mája a staré sedačky v kine v kulturáku. V poslednom ročníku na výške som zistila, že existuje možnosť urobiť si ročnú stáž v USA, jediná podmienka je, že si človek musí nájsť prácu sám. Tak som našla 20-25 reklamiek, napísala som im a odpovedalo mi presne NULA. Vybrala som si teda ďalších 10-20, a takto som postupovala, až kým sa mi po troch mesiacoch z jednej neozvali.
Môj, teraz už šéf, ma zavolal na pohovor do Milána a ja som si povedala, že nemám čo stratiť. Bookla som si let a o 5 mesiacov som stála s jedným kufrom pred malou agentúrou v New Yorku (medzitým mi trikrát zamietli víza a už dva mesiace som pracovala v Miláne). A kto mi pomáhal? Teraz budem znieť “klišoidne”, ale mentálne asi najviac rodina a kamoši. Keď vo vás má kto veriť, všetko ide tak nejak samo. Ale ja si aj tak stále myslím, že ma podporovali iba preto, že sa im to rovnako ako mne zdalo nemožné.
Čomu sa momentálne venuješ v Amerike? S akým kolektívom ľudí pracuješ, nájdu sa tam aj ľudia zo Slovenska?
Najviac času momentálne venujem digitálnej stratégii, čo v preklade znamená, že rozhodujem o tom, čo, kedy a akým spôsobom ľuďom na sociálnych sieťach ukážeme. Máme niekoľko klientov po celom svete, mojim obľúbeným je Private jet spoločnosť, v ktorej jeden let stojí v prepočte asi toľko ako moja ročná výplata. To je ten reklamný paradox.
V agentúre je nás okolo 35, väčšinou Američania, ale aj pár ľudí z Európy a Číny. Pracuje sa nám spolu výborne. New York je tak multi-kulti, že absolútne nikomu neprekáža môj prízvuk či nedokonalá gramatika. Talent a snahu ocenia New Yorčania viac ako bezchybnú angličtinu. Neviem či existuje nejaká komunita Slovákov v New Yorku, a ak hej, ja som sa s ňou nestretla. Mojim primárnym cieľom bolo zdokonaliť si jazyk, takže mi to ani neprekáža.
Dá sa porovnať život vo veľkomeste ako je New York a život v malom meste na Slovensku? Aký základný rozdiel vidíš v ľuďoch, v systéme práci a bývaní. Je finančne možné bývať sám?
Život v New Yorku je takmer rovnaký ako v Šali. Akurát je nás tu tak o 8 miliónov viac. Ale inak tu život prebieha rovnako ako v každom veľkom meste. Ráno káva, práca, predražený obed, káva, práca, akurát v tie večery je tu stále čo robiť. Život je tu tak trocha časovo posunutý, bary sú po siedmej plné ľudí v oblekoch a moja obľúbená hodina jógy začína až o pol 8, dovtedy som aj tak v práci.
Najväčší rozdiel vidím v ich vnímaní každodenného života. Nikto sa nesťažuje, ak musí stáť v rade, nikto nahlas nevzdychá, ak funguje iba jedna pokladňa, ľudia sú väčšinou pozitívne naladení a s drzosťou či negativizmom sa stretávam iba málokedy. Asi by som to nazvala akýmsi prirodzeným zmyslom pre pochopenie, čomu sa nemôžeme čudovať, keďže celé mesto je postavené na tisícoch ľudí z celého sveta. Na čo som si asi najdlhšie zvykala je taká tá obyčajná samota. Aj keď ste obklopení miliónmi ľudí, v práci, doma, všade, na konci dňa ste len jeden z davu.
Životné náklady v New Yorku sú neopísateľné, no treba tiež povedať, že výplaty sú tým pádom tiež väčšie. Minimálna mzda na Manhattane je 12.50 doárov na hodinu a nájom začína od 1000 dolárov za izbu, častokrát nie v najlepšej štvrti. Neviem čím to je, ale ľudia sú ochotní s radosťou zaplatiť. Ja medzi nich patrím tiež, a to bývam veľmi šetrne. Musím však uznať, že odhliadnuc od takýchto základných vecí ako je nájom, metro karta, telefón, toto mesto ponúka kopec aktivít, hlavne čo sa týka umenia a hudby, úplne zadarmo alebo za minimálne peniaze. V meste ako je toto treba mať otvorenú myseľ, byť priateľský vďaka čomu sa ľahko stane, že vám niekto v piatok večer na poslednú chvíľu len tak daruje lístky zdarma na balet či na koncert do Madison Square Garden.
Ako tráviš voľný čas, máš nejaký? Všimli sme si, že pridávaš aj nejaké články o živote v NY a svojej práci. Kde ťa môžu ľudia sledovať a prečítať si niečo o tvojom živote?
Keď mám čas, tak píšem a keď ho zasa majú ľudia z marketingu, tak ma čítajú. V poslednej dobe trocha viac, čo ma teší. Stále som však hanblivko, takže moju prácu nájdete iba na LinkedIn-e v podobe blogov. Ľutovala by som, ak by som si voľný čas nenašla, je tu neuveriteľné množstvo umenia, od pouličných hudobníkov až po najdrahšie diela súčasných výtvarníkov.
Do New Yorku sa nedá nezamilovať, má všetko a ja mám pocit, že som aj po roku nestihla vôbec nič. Po každej väčšej reklamnej kampani sa zasa snažím úplne vypnúť, hľadám lacné vnútroštátne lety alebo cestujem po okolí. Človek by ani neveril, ako dokáže svet v štáte New York vyzerať, keď vystrčí päty z Manhattanu. Väčšinou je to čistá príroda, veľa parkov, chránených oblastí a prázdne pláže Atlantického oceána. Tatino ma od malička nútil loziť po horách a nejak mi to v dospelosti ostalo, takže sa snažím aspoň párkrát do mesiaca vypadnúť do prírody.
Čo by si poradila mladým ľuďom, ktorí túžia vyskúšať si prácu v zahraničí?
Aby sa rozhodovali podľa toho, ako to cítia. Neberte každú ponuku, ktorá sa vám naskytne, premyslite si, či odchod zo Slovenska pre vás má význam. Hlavne mladí ľudia, využite všetky študijné pobyty, erasmus, Work and Travel, čokoľvek, čo vás prinúti hovoriť po anglicky alebo iným jazykom, nebojte sa výziev a nevzdávajte sa po prvom neúspechu.
Samozrejme, ma zaujíma, čo na tvoje dobrodružstvo hovoria rodičia, neboja sa o teba? Predsa len na malom Slovensku sa toho veľa nedeje, v Amerike je stále niečo, hlavne v tak veľkom štáte.
Moja rodina je super! Ak by som však do 24-hodín mamine neodpísala na akúkoľvek správu, bola by schopná po mňa poslať vládny špeciál. Ale inak si myslím, že to zvládajú všetci úplne v pohode, sú už predsa veľkí. Správy typu: “poď už domov” dostávam ešte stále každý deň, ale lepší sa to. Samozrejme, všetci mi extrémne chýbajú, ale to je tá obeta, ktorú som sa rozhodla podstúpiť. Zároveň sa nebojím tvrdiť, že sa v New Yorku cítim bezpečnejšie ako na Slovensku, a to nepreháňam.
Plánuješ v Amerike zostať alebo si človek, ktorý potrebuje neustále zmeny v živote? Kde sa vidíš o pár rokov, vrátila by si sa na Slovensko?
Môj problém je, že sa veľmi rýchlo začnem kreatívne nudiť. Víza nie sú tiež večné a je možné, že sa v najbližšej dobe v Šali stretneme. Rozhodujem sa celkom spontánne, približne dvadsať minút pred deadlinom, takže s istotou neviem povedať ani kde budem nasledujúci mesiac. Každopádne, či to bude na Slovensku alebo v USA, myslím, že to bude celkom fajn život.
Autor: Michaela Harabišová
Foto: Monika Farkašová
2 Comments on “Monika Farkašová: Do New Yorku sa nedá nezamilovať”