Pri pamätníku venovanému oslobodeniu mesta vzdali v utorok 30. marca úctu padlým v 2. svetovej vojne Jozef Belický, primátor mesta, Dionýz Solár, prednosta okresného úradu, Miroslav Demín, podpredseda komisie kultúry a Martina Čižmáriková z odboru kultúry a športu MsÚ. Informovala o tam aj radnica.
Po odznení štátnej hymny položili k pamätníku kvetinové vence. Primátor v príhovore vyzdvihol nutnosť pripomínania si zásadných a dôležitých okamihov z našej histórie. Deň oslobodenia mesta takým bezpochyby je. Veča a Šaľa boli oslobodené pred 76 rokmi.
Oslobodenie na Veľký piatok 1945
Oslobodzovanie Šale sa začalo 30. marca 1945. Bolo to na Veľký piatok, keď sa 1. gardová jazdecko – mechanizovaná skupina prebojovala k Váhu. Publikácia Pavla Šteinera Babylon armád 2 (Magnet press, 2019) uvádza, že príchod osloboditeľskej armády k Šali bol komplikovaný.
Sovietske pozície pred Trnovcom ostreľovali nemecké delostrelecké batérie zo Šale a Diakoviec. Veču oslobodzovali kozáci aj výsadkári. Podarilo sa im to 30. marca okolo poludnia, keď jednotky Wehrmachtu ustúpili za dramatických okolností. Nemci totiž most zničili ešte v čase, keď boli jeho vlastné tanky na večianskej strane. Tie potom ustupovali popri rieke v smerom na Sereď.
Rieku Váh sa Sovieti snažili prekročiť na viacerých úsekoch. Nemci chceli postup armády maršala Malinovského spomaliť, preto okrem cestného mostu odpálili aj železničný pri Trnovci nad Váhom. Vojaci Wehrmachtu zničili aj mlynské lode. Mínometná paľba z ľavej strany Váhu doliehala na okrajové časti Šale.
Explózie spôsobovali požiare, jedna zo striel poškodila aj kostolnú vežu. Pre osloboditeľov bolo kľúčové prekonať rieku. Podarilo sa im to na niekoľkých miestach. Prví sovietski vojaci sa do mesta dostali 31. marca 1945 okolo pol piatej ráno zo strany Hetmína. Nemci síce ešte kládli odpor, no približne o 9.00 hod. už bolo mesto „čisté“. V Šali zostala do úplného ukončenia vojnového konfliktu menšia vojenská komandatúra, ktorá dozerala na poriadok.
Pri oslobodzovaní padli aj Šaľania
„V bojoch padlo 6 miestnych obyvateľov, 4 obytné domy boli úplne zničené a 49 čiastočne“, uvádza publikácia Šaľa (2004). Mená obetí uvádza miestny historik Karol Šmida vo svojej knihe Šaľa medzi dvoma vojnami z roku 2000. Delostrelecká mína usmrtila Martu Balážovičovú, dcéru miestneho lekára. Medzi obeťami bol aj 18 ročný Imrich Šmida, ktorý celú noc hasil požiar susedovho domu. Unavený sa utiahol do krytu k rodičom. Tam ho našiel spiaceho, zakrytého vojenskou dekou ruský vojak. Myslel si, že ide o vojaka, tak ho popravil.
Vo vedľajšej ulici zastrelili aj Petra Szabu, ktorý bol uniformovaným členom poľovníckej organizácie, mal aj služobnú brokovnicu. „Nepomohlo mu nijaké vysvetľovanie. Ty fašist, povedal ruský vojak a pred očami dvoch detí a manželky ho zastrelil“, uvádza historik Karol Šmida. Na pošte prišli o život ďalší dvaja muži. Boli nimi Vojtech Varga a Ladislav Hlavatý. Obaja mali na sebe pracovný odev. „Ernesta Balušku niekto udal, že je členom fašistickej strany šípových krížov a zaplatil za to životom“, opisuje v knihe Karol Šmida (2000).
O oslobodení mesta sa zmieňuje aj publikácia Šaľa vydaná mestom pri príležitosti 980. výročia s názvom Šaľa z roku 1982. Udalosti zaznamenáva aj takto: „V priebehu 30. a 31. marca padli v meste iba tri granáty, a to dva na konci Hornej ulice a jeden vo Veči, ktoré nespôsobili väčšie škody na životoch a budovách.“ O obetiach sa publikácia nezmieňuje. Či to bolo z ideologického hľadiska môžeme iba tušiť, keďže bola vydaná v dobe hlbokého socializmu a zaslepeného priateľstva so ZSSR.
Medzi prvé obete v čase oslobodzovania nášho regiónu však patrili piati mladíci, členovia maďarskej polovojenskej organizácie Levente. Títo mladí Šaľania boli nasadení na zákopové práce pri Nových Zámkoch. Vo voľnom čase vliezli do nepojazdného ruského tanku. Po explózii všetci zahynuli. „Už nikto nepovie, kto a čo odistil či zmanipuloval, keď nastal výbuch a päť mladých 17 a 18 ročných životov zaplatilo za svoju nerozumnú zvedavosť“, uvádza Karol Šmida (2000).
V tanku zahynuli Jozef Baluška, František Krommel, Jozef Ligač, Alexander Benčík a Štefan Žitňák. Pochovaní sú na šalianskom cintoríne. K týmto menám musíme pripočítať ďalších Šaľanov, ktorí zahynuli na frontoch, zväčša ako vojaci maďarskej armády. Ich mená sú vyryté na Pamätníku obetiam vojen.
-dem-
foto: sala.sk
