Keď v Šali vyslovíme meno Jana Majdlenová, asi niet človeka, kto si ho nespojí s voltížou. Je to jej celoživotná láska a životný štýl. Šaliansku voltíž buduje už 42 rokov od piky, stojí za jej najväčšími úspechmi, v minulom roku dostala bronzový odznak Svetovej jazdeckej federácie a tento rok bude uvedená do siene slávy jazdectva na Slovensku.
Čo sa dočítate v rozhovore?
- Ako sa Jana Majdlenová dostala k voltíži?
- Ako vyzerali voltížne preteky v minulosti?
- Koľko športovcov vychovala Jana Majdlenová ako trenérka a lonžérka?
- Na aké úspechy za 42 rokov voltíže spomína najradšej?
- Ako treba vychovávať koňov, ak sa majú venovať voltíži?
- V čom vidí rozdiel v tomto športe dnes v porovnaní s minulosťou?
- Je o voltíž v našom regióne stále dostatočný záujem?
- Aké úspechy dosiahla v tomto športe ona?
Narodila sa v Bratislave a jazdiť na koni začala ako 11-ročná. Najprv v klube Slávia SVŠT v Ovsišti a po dvoch rokoch v JK Žižka v Petržalke. Tam začala pod vedením MVDr. Juraja Hanulaya, st. pretekať v parkúrovom jazdení. Podľa jej slov je Juraj Hanulay dodnes jej najlepším učiteľom a vzorom v jazdectve.
Čo vás priviedlo do Šale?
Po skončení SOŠ poľnohospodárskej vo Voderadoch som asi rok pracovala ako zootechnička pri koňoch na JRD v Cíferi, kde som sa venovala tréningu mladých jazdcov. Zhodou okolností zavítal na JRD v Cíferi Ing. Ján Humpl, riaditeľ SOUP Šaľa, a ten ma presvedčil, aby som odišla pracovať k nemu na školu ako majsterka odborného výcviku pre chov koní a jazdectvo.
V roku 1978 som teda nastúpila na školu v Šali a pracujem tu až doteraz.
Ako ste sa dostali k voltíži a ako ste zakladali voltížny klub v Šali?
Voltížnemu jazdeniu som sa začala intenzívne venovať od roku 1980, keď som prevzala lonžérsku štafetu od kolegu Ľudovíta Gyöpösa, ktorý sa voltíži venoval predo mnou asi dva roky. Voltíž prenechal mne a on prešiel na klusácky šport (ľahké dvojkolesové vozíky ťahané koňmi. Pozn. red.).
Aké ste mali vtedy voltížne skúsenosti?
Keď som prevzala lonžérsku štafetu po pánovi Gyöpösovi, nemala som žiadne skúsenosti s voltížou. V tom čase bola totiž voltíž v začiatkoch, neboli skoro žiadne preteky. Boli len raz za rok Majstrovstvá SR na Agrokomplexe v Nitre a to bolo všetko.
Zakladateľom toho športu u nás na Slovensku bol Štefan Čulen, ktorý začal pre prvých voltížnych trénerov organizovať semináre a sústredenia. Vtedy, samozrejme, neexistoval internet, pripravoval pre nás teda metodické listy s obrázkovými popismi cvikov aj s ich náročnosťou.
Ako vyzerali vtedajšie preteky?
V tej dobe sa ešte necvičilo na hudbu, každý cvičenec musel mať pripravenú a zapísanú na rozhodcovských listinách svoju zostavu, pričom každý jeden cvik bol prečítaný hlásateľom.
Až od roku 1983 začalo na Slovensku vznikať viac klubov a tým sa aj organizovalo viac pretekov, nielen na Slovensku, ale aj v Česku, kde začali organizovať aj Majstrovstvá ČSSR.
Od roku 1983 sme na SOUP a neskôr na SOS v Šali organizovali veľmi veľa voltížnych pretekov. Celých 25 rokov, až do roku 2010, sme každoročne organizovali Svetové voltížne poháre CVI, ktoré boli známe veľmi veľkou účasťou krajín, niekedy to bolo až 16 krajín.
Pre nás, ako organizátorov, bolo veľkou poctou, že k nám pravidelne chodievala špička pretekárov z celého sveta, ktorí sa k nám vždy tešili a pochvaľovali si rodinnú a priateľskú atmosféru na pretekoch.
Okrem medzinárodných pretekov sme usporadúvali pravidelne Majstrovstvá SR a Slovenské voltížne poháre.
Boli ste od začiatku lonžérkou a trénerkou? Vedeli by ste spočítať, koľko športovcov ste vychovali?
Za tých 42 rokov mojej kariéry sme spolu s mojím manželom Ladislavom vychovali veľmi veľký počet voltížnych jazdcov, ale presné čísla, to naozaj neviem. V priemere sme štyrikrát do týždňa trénovali okolo 20 – 25 detí.
Ja som sa venovala najmä lonžovaniu, príprave koní, choreografii zostáv, výberu hudby k cvičeniu jednotlivcov, dvojíc a skupín. Manžel, ako bývalý gymnasta, s nimi nacvičoval povinné a voľné zostavy, najmä po gymnastickej stránke, nacvičoval s nimi saltá a premety.
Nakoľko sa voltíži venovali aj naši dvaja synovia Marek a Lacko, dá sa povedať, že celá naša rodina žila voltížou. Ešte aj mužova mama bola zapojená, lebo nám každý rok šila vyše 600 stužiek, ktoré sme potrebovali pre účastníkov pretekov, ktoré sme na SOUP v Šali organizovali.
Ako vyzerá vaša voltížna práca dnes? Robíte všetko to, čo aj v začiatkoch, teda choreografie, výber hudby, prípravu koní…?
Dnes sa na voltížnej práci trénera až tak veľa nezmenilo aj keď je v podstate ľahšie tvoriť zostavy na hudbu a choreografiu, lebo internet nám umožňuje získavať najnovšie informácie o voltížnom dianí vo svete a dá sa na ňom nájsť množstvo voltížnych tréningových i pretekárskych videí z celého sveta.
Väčšinou si naši jednotlivci vyberajú hudbu sami, skupine a dvojiciam hudbu vyberám ja. S tými najmenšími deťmi mi veľmi pomáha Beátka Tóthová a ja sa môžem venovať už tým pokročilejším cvičencom.
Ktoré úspechy za tých 42 rokov voltíže v Šali si najviac vážite, ceníte? Ktorý považujete za najväčší úspech šalianskej voltíže?
Z úspechov, ktoré sme za tie roky získali si najviac cením titul Majstrov Európy z talianskej Brescie. V roku 2005 sme s našou seniorskou skupinou na koni FLASH konečne získali zlaté medaily po mnohých rokoch nepopulárnych štvrtých miest zo svetových šampionátov. Táto prvá zlatá medaila bola aj vôbec prvou v histórii, vrátane bývalého Československa, keď jazdectvo získalo takýto úspech. Prví, ktorí ho dosiahli, boli šalianski cvičenci Radoslav Psota, Adrián Tóth, Tomáš Sator, Silvia Ižmanová, Alexandra Vavrová, Dušan Barci a Lucia Vlasáková.
Ďalším mimoriadnym úspechom bola v roku 2006 bronzová medaila, ktorú v kategórii mužov na Svetových jazdeckých hrách a MS získal môj syn Ladislav Majdlen. Je to zatiaľ tiež prvá a jediná medaila, ktorú niekto zo Slovenska v jazdectve ako jednotlivec na Svetových jazdeckých hrách dosiahol.
Potom to boli ešte ďalšie bronzové medaily – rok 2007 Majstrovstvá Európy Kaposvár (Hun) – 3. miesto skupina junior a 3. miesto skupina senior a rok 2008 – 3. miesto skupina junior.
Je treba na voltíž špeciálne vychovávať koňov? Spomeňte niektorých šalianskych voltížnych koníkov…
Samozrejme, že vo voltížnom jazdení nesmieme zabudnúť na našich štvornohých partnerov – kone, na ktorých trénujeme a pretekáme. Je veľmi dôležité, aký výkon podá aj kôň, značne to ovplyvňuje aj celkový výsledok. Naše kone to mali ťažšie ako ostatné, lebo na svojom chrbte, niesli tie najťažšie skupiny, predvádzali sme na nich ťažké trojice, veľké zdvíhačky, odskoky saltami, premetmi, niekedy niesol kôň na svojom chrbte 200 kg záťaž.
Naše koníky to našťastie vždy perfektne zvládli a boli našou veľkou oporou v pretekoch. A ja som veľmi hrdá, že Kapitán, Nero, Časeň, Nitran boli kone, ktoré sa narodili u nás na škole a boli zo šalianskeho chovu.
Ale aj ďalšie výborné kone Barón, Vilam, Flash robili výborné meno slovenskému chovu koní.
Príprava dobrého voltížneho koňa trvá 2 až 3 roky, a potom je tiež dôležité, aby kôň bol rozumne trénovaný, aby vydržal viac rokov. Ja som mala to šťastie, že nakoľko má škola svoj chov koní, mohla som si vyberať a pripravovať kone na voltíž.
Vždy som mala v príprave a v tréningu 4 až 6 koní. Poznám ich už od mladého veku, ich povahu a charakter. Všetky naše voltížne kone sa vyznačovali výborným charakterom, peknými drezúrnymi chodmi a chuťou pracovať na kruhu.
Sú ešte nejaké méty, ktoré by ste chceli získať so šalianskou voltížou?
Za tie roky mojej práce vo voltíži a za všetko, čo sme dosiahli, už si nedávam pred seba žiadne méty. Som však stále tréner a športovec, ktorý keď chodí s deťmi na preteky, chce vždy dosiahnuť čo najlepšie umiestnenia.
Dnes je voltíž v regióne rozdrobená do viacerých klubov, je to dobre, či to znižuje jej úroveň? Aký bol v Šali záujem o tento šport v začiatkoch a ako je to dnes?
Priamo u nás na škole máme hneď tri voltížne kluby, do ktorých sa počas celého roka môžu hlásiť deti zo Šale i širokého okolia. O voltíž je v Šali ešte dosť veľký záujem, aj keď už nie taký, ako to bolo pred rokmi.
Momentálne voltíž na Slovensku prežíva tzv. výmenu generácie. Starší seniori, ktorí prinášali Slovensku úspechy poodchádzali a teraz sa pripravujú najmä deti a juniori. Nakoľko na medzinárodných pretekoch sa začína súťažiť od 12 rokov a na šampionáte od 14 rokov, musíme si ešte na výsledky viacerých talentov počkať.
Je dôležité, aby sa do voltížnych klubov nahlasovalo dosť detí, aby mali tréneri z čoho vyberať, čo je v dnešnej dobe dosť problém, lebo sa viditeľne znižuje záujem detí športovať.
A pri konskom športe treba rátať s tým, že kôň je živý tvor a nie dajaké náradie, ktoré po tréningu odložíme do kúta. Musíme rátať pol hodinu pred tréningom koňa vyčistiť a po tréningu opäť pol hodina na vyčistenie a nakŕmenie. Je to síce starostlivosť navyše, ale zároveň to prináša potešenie, vytváranie si vzťahovej lásky k živému tvorovi a k celej prírode.
Zmenil sa nejako prístup detí a rodičov k voltíži oproti minulosti?
Na Slovensku je dnes tendencia v tomto športe zameriavať sa hlavne na tréning jednotlivcov, na čo hlavne tlačia aj rodičia. Predtým sme vychovávali a trénovali deti, aby boli súdržné a tým, že cvičili za družstvo a bojovali za svoju TJ, budovali sme v nich aj hrdosť na klub v ktorom vyrástli. Teraz sa, bohužiaľ, stretávame len s tým, že každý bojuje len sám za seba, za svoj individualizmus a vytráca sa z detí tímový duch.
Starší voltižáci, ktorí u nás predtým pôsobili, najčastejšie spomínajú práve na to, aký skvelý tím boli, vznikali medzi nimi dlhodobé priateľstvá a vzťahy, v kolektíve ľahšie prekonávali stres a strach z pretekov, všetci spoločne sa tešili z víťazstva a spolu plakali, keď to niekedy nevyšlo podľa predstáv.
A to dnešnej voltíži chýba, ten kolektívny duch.
Aj vy osobne ste získali ocenenia za prácu ako lonžérka – aké a čo to obnášalo? Čo pre vás osobne znamená voltíž?
Voltíž bola a vždy bude mojou láskou a životným štýlom. Pokiaľ niečo milujete a odovzdáte mu seba samého, tak na dobré výsledky netreba dlho čakať.
Áno, za svojej kariéry som získala veľa ocenení a vyznamenaní. V roku 2022 mi bol pridelený bronzový odznak FEI (svetovej jazdeckej federácie). V tomto roku mám byť uvedená do siene slávy jazdectva na Slovensku.
Ale žiadne vyznamenanie nenahradí ten pocit, že moja práca nebola zbytočná, mala zmysel a urobila veľa ľudí spokojných a šťastných.
Jedna moja bývalá zverenkyňa, keď z voltíže odchádzala mi povedala: „Ďakujem vám pani majsterka za prekrásne detstvo, ktoré som prežila vo voltíži u vás.“ A to je pre mňa najdôležitejšie, robiť svoju prácu tak, aby prinášala radosť nielen mne, ale aj tým, ktorým venujem svoj čas a energiu.
Zhováral sa: Ivan Aľakša
Foto: archív JM
